Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
pflege
du
pflegest
er/sie/es
pflege
wir
pflegen
ihr
pfleget
sie/Sie
pflegen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gepflogen; gepflegt
du
habest gepflogen; gepflegt
er/sie/es
habe gepflogen; gepflegt
wir
haben gepflogen; gepflegt
ihr
habet gepflogen; gepflegt
sie/Sie
haben gepflogen; gepflegt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde pflegen
du
werdest pflegen
er/sie/es
werde pflegen
wir
werden pflegen
ihr
werdet pflegen
sie/Sie
werden pflegen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gepflogen; gepflegt
du
werdest gepflogen; gepflegt
er/sie/es
werde gepflogen; gepflegt
wir
werden gepflogen; gepflegt
ihr
werdet gepflogen; gepflegt
sie/Sie
werden gepflogen; gepflegt
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
pflöge; pflegte
du
pflögest; pflögst; pflegtest
er/sie/es
pflöge; pflegte
wir
pflögen; pflegten
ihr
pflöget; pflögt; pflegtet
sie/Sie
pflögen; pflegten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gepflogen; gepflegt
du
hättest gepflogen; gepflegt
er/sie/es
hätte gepflogen; gepflegt
wir
hätten gepflogen; gepflegt
ihr
hättet gepflogen; gepflegt
sie/Sie
hätten gepflogen; gepflegt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde pflegen
du
würdest pflegen
er/sie/es
würde pflegen
wir
würden pflegen
ihr
würdet pflegen
sie/Sie
würden pflegen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gepflogen; gepflegt haben
du
würdest gepflogen; gepflegt haben
er/sie/es
würde gepflogen; gepflegt haben
wir
würden gepflogen; gepflegt haben
ihr
würdet gepflogen; gepflegt haben
sie/Sie
würden gepflogen; gepflegt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [pflegen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
