Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
platziere
du
platzierest
er/sie/es
platziere
wir
platzieren
ihr
platzieret
sie/Sie
platzieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe platziert
du
habest platziert
er/sie/es
habe platziert
wir
haben platziert
ihr
habet platziert
sie/Sie
haben platziert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde platzieren
du
werdest platzieren
er/sie/es
werde platzieren
wir
werden platzieren
ihr
werdet platzieren
sie/Sie
werden platzieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde platziert haben
du
werdest platziert haben
er/sie/es
werde platziert haben
wir
werden platziert haben
ihr
werdet platziert haben
sie/Sie
werden platziert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
platzierte
du
platziertest
er/sie/es
platzierte
wir
platzierten
ihr
platziertet
sie/Sie
platzierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte platziert
du
hättest platziert
er/sie/es
hätte platziert
wir
hätten platziert
ihr
hättet platziert
sie/Sie
hätten platziert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde platzieren
du
würdest platzieren
er/sie/es
würde platzieren
wir
würden platzieren
ihr
würdet platzcieren
sie/Sie
würden platzieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde platziert haben
du
würdest platziert haben
er/sie/es
würde platziert haben
wir
würden platziert haben
ihr
würdet platziert haben
sie/Sie
würden platziert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [platzieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
