Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
programmiere
du
programmierest
er/sie/es
programmiere
wir
programmieren
ihr
programmieret
sie/Sie
programmieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe programmiert
du
habest programmiert
er/sie/es
habe programmiert
wir
haben programmiert
ihr
habet programmiert
sie/Sie
haben programmiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde programmieren
du
werdest programmieren
er/sie/es
werde programmieren
wir
werden programmieren
ihr
werdet programmieren
sie/Sie
werden programmieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde programmiert haben
du
werdest programmiert haben
er/sie/es
werde programmiert haben
wir
werden programmiert haben
ihr
werdet programmiert haben
sie/Sie
werden programmiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
programmierte
du
programmiertest
er/sie/es
programmierte
wir
programmierten
ihr
programmiertet
sie/Sie
programmierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte programmiert
du
hättest programmiert
er/sie/es
hätte programmiert
wir
hätten programmiert
ihr
hättet programmiert
sie/Sie
hätten programmiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde programmieren
du
würdest programmieren
er/sie/es
würde programmieren
wir
würden programmieren
ihr
würdet programmieren
sie/Sie
würden programmieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde programmiert haben
du
würdest programmiert haben
er/sie/es
würde programmiert haben
wir
würden programmiert haben
ihr
würdet programmiert haben
sie/Sie
würden programmiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [programmieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
