Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
prophezeie
du
prophezeiest
er/sie/es
prophezeie
wir
prophezeien
ihr
prophezeiet
sie/Sie
prophezeien
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geprophezeit
du
habest geprophezeit
er/sie/es
habe geprophezeit
wir
haben geprophezeit
ihr
habet geprophezeit
sie/Sie
haben geprophezeit
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde prophezeien
du
werdest prophezeien
er/sie/es
werde prophezeien
wir
werden prophezeien
ihr
werdet prophezeien
sie/Sie
werden prophezeien
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geprophezeit haben
du
werdest geprophezeit haben
er/sie/es
werde geprophezeit haben
wir
werden geprophezeit haben
ihr
werdet geprophezeit haben
sie/Sie
werden geprophezeit haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
prophezeite
du
prophezeitest
er/sie/es
prophezeite
wir
prophezeiten
ihr
prophezeitet
sie/Sie
prophezeiten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geprophezeit
du
hättest geprophezeit
er/sie/es
hätte geprophezeit
wir
hätten geprophezeit
ihr
hättet geprophezeit
sie/Sie
hätten geprophezeit
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde prophezeien
du
würdest prophezeien
er/sie/es
würde prophezeien
wir
würden prophezeien
ihr
würdet prophezeien
sie/Sie
würden prophezeien
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geprophezeit haben
du
würdest geprophezeit haben
er/sie/es
würde geprophezeit haben
wir
würden geprophezeit haben
ihr
würdet geprophezeit haben
sie/Sie
würden geprophezeit haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [prophezeien]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
