Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
protestiere
du
protestierest
er/sie/es
protestiere
wir
protestieren
ihr
protestieret
sie/Sie
protestieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe protestiert
du
habest protestiert
er/sie/es
habe protestiert
wir
haben protestiert
ihr
habet protestiert
sie/Sie
haben protestiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde protestieren
du
werdest protestieren
er/sie/es
werde protestieren
wir
werden protestieren
ihr
werdet protestieren
sie/Sie
werden protestieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde protestiert haben
du
werdest protestiert haben
er/sie/es
werde protestiert haben
wir
werden protestiert haben
ihr
werdet protestiert haben
sie/Sie
werden protestiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
protestierte
du
protestiertest
er/sie/es
protestierte
wir
protestierten
ihr
protestiertet
sie/Sie
protestierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte protestiert
du
hättest protestiert
er/sie/es
hätte protestiert
wir
hätten protestiert
ihr
hättet protestiert
sie/Sie
hätten protestiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde protestieren
du
würdest protestieren
er/sie/es
würde protestieren
wir
würden protestieren
ihr
würdet protestieren
sie/Sie
würden protestieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde protestiert haben
du
würdest protestiert haben
er/sie/es
würde protestiert haben
wir
würden protestiert haben
ihr
würdet protestiert haben
sie/Sie
würden protestiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [protestieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
