Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
ratifiziere
du
ratifizierest
er/sie/es
ratifiziere
wir
ratifizieren
ihr
ratifizieret
sie/Sie
ratifizieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ratifiziert
du
habest ratifiziert
er/sie/es
habe ratifiziert
wir
haben ratifiziert
ihr
habet ratifiziert
sie/Sie
haben ratifiziert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ratifizieren
du
werdest ratifizieren
er/sie/es
werde ratifizieren
wir
werden ratifizieren
ihr
werdet ratifizieren
sie/Sie
werden ratifizieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ratifiziert haben
du
werdest ratifiziert haben
er/sie/es
werde ratifiziert haben
wir
werden ratifiziert haben
ihr
werdet ratifiziert haben
sie/Sie
werden ratifiziert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ratifizierte
du
ratifiziertest
er/sie/es
ratifizierte
wir
ratifizierten
ihr
ratifiziertet
sie/Sie
ratifizierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ratifiziert
du
hättest ratifiziert
er/sie/es
hätte ratifiziert
wir
hätten ratifiziert
ihr
hättet ratifiziert
sie/Sie
hätten ratifiziert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ratifizieren
du
würdest ratifizieren
er/sie/es
würde ratifizieren
wir
würden ratifizieren
ihr
würdet ratifizieren
sie/Sie
würden ratifizieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ratifiziert haben
du
würdest ratifiziert haben
er/sie/es
würde ratifiziert haben
wir
würden ratifiziert haben
ihr
würdet ratifiziert haben
sie/Sie
würden ratifiziert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ratifizieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.