Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
komme raus
du
kommest raus
er/sie/es
komme raus
wir
kommen raus
ihr
kommet raus
sie/Sie
kommen raus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei rausgekommen
du
seiest rausgekommen; seist rausgekommen
er/sie/es
sei rausgekommen
wir
seien rausgekommen
ihr
seiet rausgekommen
sie/Sie
seien rausgekommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde rauskommen
du
werdest rauskommen
er/sie/es
werde rauskommen
wir
werden rauskommen
ihr
werdet rauskommen
sie/Sie
werden rauskommen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde rausgekommen sein
du
werdest rausgekommen sein
er/sie/es
werde rausgekommen sein
wir
werden rausgekommen sein
ihr
werdet rausgekommen sein
sie/Sie
werden rausgekommen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
käme raus
du
kämest raus; kämst raus
er/sie/es
käme raus
wir
kämen raus
ihr
kämet raus; kämt raus
sie/Sie
kämen raus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre rausgekommen
du
wärest rausgekommen
er/sie/es
wäre rausgekommen
wir
wären rausgekommen
ihr
wäret rausgekommen
sie/Sie
wären rausgekommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde rauskommen
du
würdest rauskommen
er/sie/es
würde rauskommen
wir
würden rauskommen
ihr
würdet rauskommen
sie/Sie
würden rauskommen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde rausgekommen sein
du
würdest rausgekommen sein
er/sie/es
würde rausgekommen sein
wir
würden rausgekommen sein
ihr
würdet rausgekommen sein
sie/Sie
würden rausgekommen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [rauskommen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
