Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
komme rein
du
kommest rein
er/sie/es
komme rein
wir
kommen rein
ihr
kommet rein
sie/Sie
kommen rein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei reingekommen
du
seiest reingekommen; seist reingekommen
er/sie/es
sei reingekommen
wir
seien reingekommen
ihr
seiet reingekommen
sie/Sie
seien reingekommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde reinkommen
du
werdest reinkommen
er/sie/es
werde reinkommen
wir
werden reinkommen
ihr
werdet reinkommen
sie/Sie
werden reinkommen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde reingekommen sein
du
werdest reingekommen sein
er/sie/es
werde reingekommen sein
wir
werden reingekommen sein
ihr
werdet reingekommen sein
sie/Sie
werden reingekommen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
käme rein
du
kämest rein; kämst rein
er/sie/es
käme rein
wir
kämen rein
ihr
kämet rein; kämt rein
sie/Sie
kämen rein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre reingekommen
du
wärest reingekommen
er/sie/es
wäre reingekommen
wir
wären reingekommen
ihr
wäret reingekommen
sie/Sie
wären reingekommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde reinkommen
du
würdest reinkommen
er/sie/es
würde reinkommen
wir
würden reinkommen
ihr
würdet reinkommen
sie/Sie
würden reinkommen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde reingekommen sein
du
würdest reingekommen sein
er/sie/es
würde reingekommen sein
wir
würden reingekommen sein
ihr
würdet reingekommen sein
sie/Sie
würden reingekommen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [reinkommen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
