Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schatte ab
du
schattest ab
er/sie/es
schatte ab
wir
schatten ab
ihr
schattet ab
sie/Sie
schatten ab
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe abgeschattet
du
habest abgeschattet
er/sie/es
habe abgeschattet
wir
haben abgeschattet
ihr
habet abgeschattet
sie/Sie
haben abgeschattet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde abschatten
du
werdest abschatten
er/sie/es
werde abschatten
wir
werden abschatten
ihr
werdet abschatten
sie/Sie
werden abschatten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde abgeschattet haben
du
werdest abgeschattet haben
er/sie/es
werde abgeschattet haben
wir
werden abgeschattet haben
ihr
werdet abgeschattet haben
sie/Sie
werden abgeschattet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schattete ab
du
schattetest ab
er/sie/es
schattete ab
wir
schatteten ab
ihr
schattetet ab
sie/Sie
schatteten ab
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte abgeschattet
du
hättest abgeschattet
er/sie/es
hätte abgeschattet
wir
hätten abgeschattet
ihr
hättet abgeschattet
sie/Sie
hätten abgeschattet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde abschatten
du
würdest abschatten
er/sie/es
würde abschatten
wir
würden abschatten
ihr
würdet abschatten
sie/Sie
würden abschatten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde abgeschattet haben
du
würdest abgeschattet haben
er/sie/es
würde abgeschattet haben
wir
würden abgeschattet haben
ihr
würdet abgeschattet haben
sie/Sie
würden abgeschattet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [schatten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
