Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schenke
du
schenkest
er/sie/es
schenke
wir
schenken
ihr
schenket
sie/Sie
schenken
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschenkt
du
habest geschenkt
er/sie/es
habe geschenkt
wir
haben geschenkt
ihr
habet geschenkt
sie/Sie
haben geschenkt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schenken
du
werdest schenken
er/sie/es
werde schenken
wir
werden schenken
ihr
werdet schenken
sie/Sie
werden schenken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschenkt haben
du
werdest geschenkt haben
er/sie/es
werde geschenkt haben
wir
werden geschenkt haben
ihr
werdet geschenkt haben
sie/Sie
werden geschenkt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schenkte
du
schenktest
er/sie/es
schenkte
wir
schenkten
ihr
schenktet
sie/Sie
schenkten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschenkt
du
hättest geschenkt
er/sie/es
hätte geschenkt
wir
hätten geschenkt
ihr
hättet geschenkt
sie/Sie
hätten geschenkt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schenken
du
würdest schenken
er/sie/es
würde schenken
wir
würden schenken
ihr
würdet schenken
sie/Sie
würden schenken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschenkt haben
du
würdest geschenkt haben
er/sie/es
würde geschenkt haben
wir
würden geschenkt haben
ihr
würdet geschenkt haben
sie/Sie
würden geschenkt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [schenken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
