Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
starre
du
starrest
er/sie/es
starre
wir
starren
ihr
starret
sie/Sie
starren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gestarrt
du
habest gestarrt
er/sie/es
habe gestarrt
wir
haben gestarrt
ihr
habet gestarrt
sie/Sie
haben gestarrt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde starren
du
werdest starren
er/sie/es
werde starren
wir
werden starren
ihr
werdet starren
sie/Sie
werden starren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gestarrt haben
du
werdest gestarrt haben
er/sie/es
werde gestarrt haben
wir
werden gestarrt haben
ihr
werdet gestarrt haben
sie/Sie
werden gestarrt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
starrte
du
starrtest
er/sie/es
starrte
wir
starrten
ihr
starrtet
sie/Sie
starrten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gestarrt
du
hättest gestarrt
er/sie/es
hätte gestarrt
wir
hätten gestarrt
ihr
hättet gestarrt
sie/Sie
hätten gestarrt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde starren
du
würdest starren
er/sie/es
würde starren
wir
würden starren
ihr
würdet starren
sie/Sie
würden starren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gestarrt haben
du
würdest gestarrt haben
er/sie/es
würde gestarrt haben
wir
würden gestarrt haben
ihr
würdet gestarrt haben
sie/Sie
würden gestarrt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [starren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
