Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
überschreite
du
überschreitest
er/sie/es
überschreite
wir
überschreiten
ihr
überschreitet
sie/Sie
überschreiten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe überschritten
du
habest überschritten
er/sie/es
habe überschritten
wir
haben überschritten
ihr
habet überschritten
sie/Sie
haben überschritten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde überschreiten
du
werdest überschreiten
er/sie/es
werde überschreiten
wir
werden überschreiten
ihr
werdet überschreiten
sie/Sie
werden überschreiten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde überschritten haben
du
werdest überschritten haben
er/sie/es
werde überschritten haben
wir
werden überschritten haben
ihr
werdet überschritten haben
sie/Sie
werden überschritten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
überschritte
du
überschrittest
er/sie/es
überschritte
wir
überschritten
ihr
überschrittet
sie/Sie
überschritten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte überschritten
du
hättest überschritten
er/sie/es
hätte überschritten
wir
hätten überschritten
ihr
hättet überschritten
sie/Sie
hätten überschritten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde überschreiten
du
würdest überschreiten
er/sie/es
würde überschreiten
wir
würde überschreiten
ihr
würdet überschreiten
sie/Sie
würden überschreiten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde überschritten haben
du
würdest überschritten haben
er/sie/es
würde überschritten haben
wir
würden überschritten haben
ihr
würdet überschritten haben
sie/Sie
würden überschritten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [überschreiten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
