Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
lege um
du
legest um
er/sie/es
lege um
wir
legen um
ihr
leget um
sie/Sie
legen um
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe umgelegt
du
habest umgelegt
er/sie/es
habe umgelegt
wir
haben umgelegt
ihr
habet umgelegt
sie/Sie
haben umgelegt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde umlegen
du
werdest umlegen
er/sie/es
werde umlegen
wir
werden umlegen
ihr
werdet umlegen
sie/Sie
werden umlegen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde umgelegt haben
du
werdest umgelegt haben
er/sie/es
werde umgelegt haben
wir
werden umgelegt haben
ihr
werdet umgelegt haben
sie/Sie
werden umgelegt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
legte um
du
legtest um
er/sie/es
legte um
wir
legten um
ihr
legtet um
sie/Sie
legten um
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte umgelegt
du
hättest umgelegt
er/sie/es
hätte umgelegt
wir
hätten umgelegt
ihr
hättet umgelegt
sie/Sie
hätten umgelegt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde umlegen
du
würdest umlegen
er/sie/es
würde umlegen
wir
würden umlegen
ihr
würdet umlegen
sie/Sie
würden umlegen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde umgelegt haben
du
würdest umgelegt haben
er/sie/es
würde umgelegt haben
wir
würden umgelegt haben
ihr
würdet umgelegt haben
sie/Sie
würden umgelegt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [umlegen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
