Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
untersuche
du
untersuchest
er/sie/es
untersuche
wir
untersuchen
ihr
untersuchet
sie/Sie
untersuchen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe untersucht
du
habest untersucht
er/sie/es
habe untersucht
wir
haben untersucht
ihr
habet untersucht
sie/Sie
haben untersucht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde untersuchen
du
werdest untersuchen
er/sie/es
werde untersuchen
wir
werden untersuchen
ihr
werdet untersuchen
sie/Sie
werden untersuchen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde untersucht haben
du
werdest untersucht haben
er/sie/es
werde untersucht haben
wir
werden untersucht haben
ihr
werdet untersucht haben
sie/Sie
werden untersucht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
untersuchte
du
untersuchtest
er/sie/es
untersuchte
wir
untersuchten
ihr
untersuchtet
sie/Sie
untersuchten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte untersucht
du
hättest untersucht
er/sie/es
hätte untersucht
wir
hätten untersucht
ihr
hättet untersucht
sie/Sie
hätten untersucht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde untersuchen
du
würdest untersuchen
er/sie/es
würde untersuchen
wir
würden untersuchen
ihr
würdet untersuchen
sie/Sie
würden untersuchen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde untersucht haben
du
würdest untersucht haben
er/sie/es
würde untersucht haben
wir
würden untersucht haben
ihr
würdet untersucht haben
sie/Sie
würden untersucht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [untersuchen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
