Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verantworte
du
verantwortest
er/sie/es
verantworte
wir
verantworten
ihr
verantwortet
sie/Sie
verantworten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verantwortet
du
habest verantwortet
er/sie/es
habe verantwortet
wir
haben verantwortet
ihr
habet verantwortet
sie/Sie
haben verantwortet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verantworten
du
werdest verantworten
er/sie/es
werde verantworten
wir
werden verantworten
ihr
werdet verantworten
sie/Sie
werden verantworten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verantwortet haben
du
werdest verantwortet haben
er/sie/es
werde verantwortet haben
wir
werden verantwortet haben
ihr
werdet verantwortet haben
sie/Sie
werden verantwortet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verantwortete
du
verantwortetest
er/sie/es
verantwortete
wir
verantworteten
ihr
verantwortetet
sie/Sie
verantworteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verantwortet
du
hättest verantwortet
er/sie/es
hätte verantwortet
wir
hätten verantwortet
ihr
hättet verantwortet
sie/Sie
hätten verantwortet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verantworten
du
würdest verantworten
er/sie/es
würde verantworten
wir
würden verantworten
ihr
würdet verantworten
sie/Sie
würden verantworten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verantwortet haben
du
würdest verantwortet haben
er/sie/es
würde verantwortet haben
wir
würden verantwortet haben
ihr
würdet verantwortet haben
sie/Sie
würden verantwortet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verantworten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.