Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verbleiche
du
verbleichest
er/sie/es
verbleiche
wir
verbleichen
ihr
verbleichet
sie/Sie
verbleichen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verblichen; verbleicht
du
habest verblichen; verbleicht
er/sie/es
habe verblichen; verbleicht
wir
haben verblichen; verbleicht
ihr
habet verblichen; verbleicht
sie/Sie
haben verblichen; verbleicht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verbleichen
du
werdest verbleichen
er/sie/es
werde verbleichen
wir
werden verbleichen
ihr
werdet verbleichen
sie/Sie
werden verbleichen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verblichen; verbleicht
du
werdest verblichen; verbleicht
er/sie/es
werde verblichen; verbleicht
wir
werden verblichen; verbleicht
ihr
werdet verblichen; verbleicht
sie/Sie
werden verblichen; verbleicht
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verbliche; verbleichte
du
verblichest; verbleichtest
er/sie/es
verbliche; verbleichte
wir
verblichen; verbleichten
ihr
verblichet; verbleichtet
sie/Sie
verblichen; verbleichten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verblichen; verbleicht
du
hättest verblichen; verbleicht
er/sie/es
hätte verblichen; verbleicht
wir
hätten verblichen; verbleicht
ihr
hättet verblichen; verbleicht
sie/Sie
hätten verblichen; verbleicht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verbleichen
du
würdest verbleichen
er/sie/es
würde verbleichen
wir
würden verbleichen
ihr
würdet verbleichen
sie/Sie
würden verbleichen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verblichen; verbleicht haben
du
würdest verblichen; verbleicht haben
er/sie/es
würde verblichen; verbleicht haben
wir
würden verblichen; verbleicht haben
ihr
würdet verblichen; verbleicht haben
sie/Sie
würden verblichen; verbleicht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verbleichen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
