Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
vereine
du
vereinest
er/sie/es
vereine
wir
vereinen
ihr
vereinet
sie/Sie
vereinen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vereint
du
habest vereint
er/sie/es
habe vereint
wir
haben vereint
ihr
habet vereint
sie/Sie
haben vereint
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vereinen
du
werdest vereinen
er/sie/es
werde vereinen
wir
werden vereinen
ihr
werdet vereinen
sie/Sie
werden vereinen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vereint haben
du
werdest vereint haben
er/sie/es
werde vereint haben
wir
werden vereint haben
ihr
werdet vereint haben
sie/Sie
werden vereint haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
vereinte
du
vereintest
er/sie/es
vereinte
wir
vereinten
ihr
vereintet
sie/Sie
vereinten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vereint
du
hättest vereint
er/sie/es
hätte vereint
wir
hätten vereint
ihr
hättet vereint
sie/Sie
hätten vereint
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vereinen
du
würdest vereinen
er/sie/es
würde vereinen
wir
würden vereinen
ihr
würdet vereinen
sie/Sie
würden vereinen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vereint haben
du
würdest vereint haben
er/sie/es
würde vereint haben
wir
würden vereint haben
ihr
würdet vereint haben
sie/Sie
würden vereint haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vereinen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
