Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verhandle; verhandele
du
verhandelst
er/sie/es
verhandle; verhandele
wir
verhandeln
ihr
verhandelt
sie/Sie
verhandeln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verhandelt
du
habest verhandelt
er/sie/es
habe verhandelt
wir
haben verhandelt
ihr
habet verhandelt
sie/Sie
haben verhandelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verhandeln
du
werdest verhandeln
er/sie/es
werde verhandeln
wir
werden verhandeln
ihr
werdet verhandeln
sie/Sie
werden verhandeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verhandelt haben
du
werdest verhandelt haben
er/sie/es
werde verhandelt haben
wir
werden verhandelt haben
ihr
werdet verhandelt haben
sie/Sie
werden verhandelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verhandelte
du
verhandeltest
er/sie/es
verhandelte
wir
verhandelten
ihr
verhandeltet
sie/Sie
verhandelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verhandelt
du
hättest verhandelt
er/sie/es
hätte verhandelt
wir
hätten verhandelt
ihr
hättet verhandelt
sie/Sie
hätten verhandelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verhandeln
du
würdest verhandeln
er/sie/es
würde verhandeln
wir
würden verhandeln
ihr
würdet verhandeln
sie/Sie
würden verhandeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verhandelt haben
du
würdest verhandelt haben
er/sie/es
würde verhandelt haben
wir
würden verhandelt haben
ihr
würdet verhandelt haben
sie/Sie
würden verhandelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verhandeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
