Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verhungere
du
verhungerst
er/sie/es
verhungere
wir
verhungern
ihr
verhungert
sie/Sie
verhungern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei verhungert
du
seiest verhungert; seist verhungert
er/sie/es
sei verhungert
wir
seien verhungert
ihr
seiet verhungert
sie/Sie
seien verhungert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verhungern
du
werdest verhungern
er/sie/es
werde verhungern
wir
werden verhungern
ihr
werdet verhungern
sie/Sie
werden verhungern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verhungert sein
du
werdest verhungert sein
er/sie/es
werde verhungert sein
wir
werden verhungert sein
ihr
werdet verhungert sein
sie/Sie
werden verhungert sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verhungerte
du
verhungertest
er/sie/es
verhungerte
wir
verhungerten
ihr
verhungertet
sie/Sie
verhungerten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre verhungert
du
wärest verhungert
er/sie/es
wäre verhungert
wir
wären verhungert
ihr
wäret verhungert
sie/Sie
wären verhungert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verhungern
du
würdest verhungern
er/sie/es
würde verhungern
wir
würden verhungern
ihr
würdet verhungern
sie/Sie
würden verhungern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verhungert sein
du
würdest verhungert sein
er/sie/es
würde verhungert sein
wir
würden verhungert sein
ihr
würdet verhungert sein
sie/Sie
würden verhungert sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verhungern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
