Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verscheide
du
verscheidest
er/sie/es
verscheide
wir
verscheiden
ihr
verscheidet
sie/Sie
verscheiden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei verschieden
du
seiest verschieden; seist verschieden
er/sie/es
sei verschieden
wir
seien verschieden
ihr
seiet verschieden
sie/Sie
seien verschieden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verscheiden
du
werdest verscheiden
er/sie/es
werde verscheiden
wir
werden verscheiden
ihr
werdet verscheiden
sie/Sie
werden verscheiden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verschieden sein
du
werdest verschieden sein
er/sie/es
werde verschieden sein
wir
werden verschieden sein
ihr
werdet verschieden sein
sie/Sie
werden verschieden sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verschiede
du
verschiedest
er/sie/es
verschiede
wir
verschieden
ihr
verschiedet
sie/Sie
verschieden
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre verschieden
du
wärest verschieden
er/sie/es
wäre verschieden
wir
wären verschieden
ihr
wäret verschieden
sie/Sie
wären verschieden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verscheiden
du
würdest verscheiden
er/sie/es
würde verscheiden
wir
würden verscheiden
ihr
würdet verscheiden
sie/Sie
würden verscheiden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verschieden sein
du
würdest verschieden sein
er/sie/es
würde verschieden sein
wir
würden verschieden sein
ihr
würdet verschieden sein
sie/Sie
würden verschieden sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verscheiden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
