Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
zeichne vor
du
zeichnest vor
er/sie/es
zeichne vor
wir
zeichnen vor
ihr
zeichnet vor
sie/Sie
zeichnen vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorgezeichnet
du
habest vorgezeichnet
er/sie/es
habe vorgezeichnet
wir
haben vorgezeichnet
ihr
habet vorgezeichnet
sie/Sie
haben vorgezeichnet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorzeichnen
du
werdest vorzeichnen
er/sie/es
werde vorzeichnen
wir
werden vorzeichnen
ihr
werdet vorzeichnen
sie/Sie
werden vorzeichnen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgezeichnet haben
du
werdest vorgezeichnet haben
er/sie/es
werde vorgezeichnet haben
wir
werden vorgezeichnet haben
ihr
werdet vorgezeichnet haben
sie/Sie
werden vorgezeichnet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
zeichnete vor
du
zeichnetest vor
er/sie/es
zeichnete vor
wir
zeichneten vor
ihr
zeichnetet vor
sie/Sie
zeichneten vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorgezeichnet
du
hättest vorgezeichnet
er/sie/es
hätte vorgezeichnet
wir
hätten vorgezeichnet
ihr
hättet vorgezeichnet
sie/Sie
hätten vorgezeichnet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorzeichnen
du
würdest vorzeichnen
er/sie/es
würde vorzeichnen
wir
würden vorzeichnen
ihr
würdet vorzeichnen
sie/Sie
würden vorzeichnen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgezeichnet haben
du
würdest vorgezeichnet haben
er/sie/es
würde vorgezeichnet haben
wir
würden vorgezeichnet haben
ihr
würdet vorgezeichnet haben
sie/Sie
würden vorgezeichnet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorzeichnen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
