Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
nehme wahr
du
nehmest wahr
er/sie/es
nehme wahr
wir
nehmen wahr
ihr
nehmet wahr
sie/Sie
nehmen wahr
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe wahrgenommen
du
habest wahrgenommen
er/sie/es
habe wahrgenommen
wir
haben wahrgenommen
ihr
habet wahrgenommen
sie/Sie
haben wahrgenommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde wahrnehmen
du
werdest wahrnehmen
er/sie/es
werde wahrnehmen
wir
werden wahrnehmen
ihr
werdet wahrnehmen
sie/Sie
werden wahrnehmen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde wahrgenommen haben
du
werdest wahrgenommen haben
er/sie/es
werde wahrgenommen haben
wir
werden wahrgenommen haben
ihr
werdet wahrgenommen haben
sie/Sie
werden wahrgenommen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
nähme wahr
du
nähmest wahr; nähmst wahr
er/sie/es
nähme wahr
wir
nähmen wahr
ihr
nähmet wahr; nähmt wahr
sie/Sie
nähmen wahr
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte wahrgenommen
du
hättest wahrgenommen
er/sie/es
hätte wahrgenommen
wir
hätten wahrgenommen
ihr
hättet wahrgenommen
sie/Sie
hätten wahrgenommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde wahrnehmen
du
würdest wahrnehmen
er/sie/es
würde wahrnehmen
wir
würden wahrnehmen
ihr
würdet wahrnehmen
sie/Sie
würden wahrnehmen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde wahrgenommen haben
du
würdest wahrgenommen haben
er/sie/es
würde wahrgenommen haben
wir
würden wahrgenommen haben
ihr
würdet wahrgenommen haben
sie/Sie
würden wahrgenommen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [wahrnehmen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.