Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
weihnachte
du
weihnachtest
er/sie/es
weihnachte
wir
weihnachten
ihr
weihnachtet
sie/Sie
weihnachten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geweihnachtet
du
habest geweihnachtet
er/sie/es
habe geweihnachtet
wir
haben geweihnachtet
ihr
habet geweihnachtet
sie/Sie
haben geweihnachtet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde weihnachten
du
werdest weihnachten
er/sie/es
werde weihnachten
wir
werden weihnachten
ihr
werdet weihnachten
sie/Sie
werden weihnachten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geweihnachtet haben
du
werdest geweihnachtet haben
er/sie/es
werde geweihnachtet haben
wir
werden geweihnachtet haben
ihr
werdet geweihnachtet haben
sie/Sie
werden geweihnachtet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
weihnachtete
du
weihnachtetest
er/sie/es
weihnachtete
wir
weihnachteten
ihr
weihnachtetet
sie/Sie
weihnachteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geweihnachtet
du
hättest geweihnachtet
er/sie/es
hätte geweihnachtet
wir
hätten geweihnachtet
ihr
hättet geweihnachtet
sie/Sie
hätten geweihnachtet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde weihnachten
du
würdest weihnachten
er/sie/es
würde weihnachten
wir
würden weihnachten
ihr
würdet weihnachten
sie/Sie
würden weihnachten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geweihnachtet haben
du
würdest geweihnachtet haben
er/sie/es
würde geweihnachtet haben
wir
würden geweihnachtet haben
ihr
würdet geweihnachtet haben
sie/Sie
würden geweihnachtet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [weihnachten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
