Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gebe wieder
du
gebest wieder
er/sie/es
gebe wieder
wir
geben wieder
ihr
gebet wieder
sie/Sie
geben wieder
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe wiedergegeben
du
habest wiedergegeben
er/sie/es
habe wiedergegeben
wir
haben wiedergegeben
ihr
habet wiedergegeben
sie/Sie
haben wiedergegeben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde wiedergeben
du
werdest wiedergeben
er/sie/es
werde wiedergeben
wir
werden wiedergeben
ihr
werdet wiedergeben
sie/Sie
werden wiedergeben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde wiedergegeben haben
du
werdest wiedergegeben haben
er/sie/es
werde wiedergegeben haben
wir
werden wiedergegeben haben
ihr
werdet wiedergegeben haben
sie/Sie
werden wiedergegeben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
gäbe wieder
du
gäbest wieder; gäbst wieder
er/sie/es
gäbe wieder
wir
gäben wieder
ihr
gäbet wieder; gäbt wieder
sie/Sie
gäben wieder
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte wiedergegeben
du
hättest wiedergegeben
er/sie/es
hätte wiedergegeben
wir
hätten wiedergegeben
ihr
hättet wiedergegeben
sie/Sie
hätten wiedergegeben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde wiedergeben
du
würdest wiedergeben
er/sie/es
würde wiedergeben
wir
würden wiedergeben
ihr
würdet wiedergeben
sie/Sie
würden wiedergeben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde wiedergegeben haben
du
würdest wiedergegeben haben
er/sie/es
würde wiedergegeben haben
wir
würden wiedergegeben haben
ihr
würdet wiedergegeben haben
sie/Sie
würden wiedergegeben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [wiedergeben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
