Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
wohne
du
wohnest
er/sie/es
wohne
wir
wohnen
ihr
wohnet
sie/Sie
wohnen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gewohnt
du
habest gewohnt
er/sie/es
habe gewohnt
wir
haben gewohnt
ihr
habet gewohnt
sie/Sie
haben gewohnt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde wohnen
du
werdest wohnen
er/sie/es
werde wohnen
wir
werden wohnen
ihr
werdet wohnen
sie/Sie
werden wohnen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gewohnt haben
du
werdest gewohnt haben
er/sie/es
werde gewohnt haben
wir
werden gewohnt haben
ihr
werdet gewohnt haben
sie/Sie
werden gewohnt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wohnte
du
wohntest
er/sie/es
wohnte
wir
wohnten
ihr
wohntet
sie/Sie
wohnten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gewohnt
du
hättest gewohnt
er/sie/es
hätte gewohnt
wir
hätten gewohnt
ihr
hättet gewohnt
sie/Sie
hätten gewohnt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde wohnen
du
würdest wohnen
er/sie/es
würde wohnen
wir
würden wohnen
ihr
würdet wohnen
sie/Sie
würden wohnen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gewohnt haben
du
würdest gewohnt haben
er/sie/es
würde gewohnt haben
wir
würden gewohnt haben
ihr
würdet gewohnt haben
sie/Sie
würden gewohnt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [wohnen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
