Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stoße zusammen
du
stoßest zusammen
er/sie/es
stoße zusammen
wir
stoßen zusammen
ihr
stoßet zusammen
sie/Sie
stoßen zusammen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei zusammengestoßen
du
seiest zusammengestoßen; seist zusammengestoßen
er/sie/es
sei zusammengestoßen
wir
seien zusammengestoßen
ihr
seiet zusammengestoßen
sie/Sie
seien zusammengestoßen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde zusammenstoßen
du
werdest zusammenstoßen
er/sie/es
werde zusammenstoßen
wir
werden zusammenstoßen
ihr
werdet zusammenstoßen
sie/Sie
werden zusammenstoßen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde zusammengestoßen sein
du
werdest zusammengestoßen sein
er/sie/es
werde zusammengestoßen sein
wir
werden zusammengestoßen sein
ihr
werdet zusammengestoßen sein
sie/Sie
werden zusammengestoßen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stieße zusammen
du
stießest zusammen
er/sie/es
stieße zusammen
wir
stießen zusammen
ihr
stießet zusammen
sie/Sie
stießen zusammen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre zusammengestoßen
du
wärest zusammengestoßen
er/sie/es
wäre zusammengestoßen
wir
wären zusammengestoßen
ihr
wäret zusammengestoßen
sie/Sie
wären zusammengestoßen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde zusammenstoßen
du
würdest zusammenstoßen
er/sie/es
würde zusammenstoßen
wir
würden zusammenstoßen
ihr
würdet zusammenstoßen
sie/Sie
würden zusammenstoßen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde zusammengestoßen sein
du
würdest zusammengestoßen sein
er/sie/es
würde zusammengestoßen sein
wir
würden zusammengestoßen sein
ihr
würdet zusammengestoßen sein
sie/Sie
würden zusammengestoßen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [zusammenstoßen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
