Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stimme zu
du
stimmest zu
er/sie/es
stimme zu
wir
stimmen zu
ihr
stimmet zu
sie/Sie
stimmen zu
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe zugestimmt
du
habest zugestimmt
er/sie/es
habe zugestimmt
wir
haben zugestimmt
ihr
habet zugestimmt
sie/Sie
haben zugestimmt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde zustimmen
du
werdest zustimmen
er/sie/es
werde zustimmen
wir
werden zustimmen
ihr
werdet zustimmen
sie/Sie
werden zustimmen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde zugestimmt haben
du
werdest zugestimmt haben
er/sie/es
werde zugestimmt haben
wir
werden zugestimmt haben
ihr
werdet zugestimmt haben
sie/Sie
werden zugestimmt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stimmte zu
du
stimmtest zu
er/sie/es
stimmte zu
wir
stimmten zu
ihr
stimmtet zu
sie/Sie
stimmten zu
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte zugestimmt
du
hättest zugestimmt
er/sie/es
hätte zugestimmt
wir
hätten zugestimmt
ihr
hättet zugestimmt
sie/Sie
hätten zugestimmt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde zustimmen
du
würdest zustimmen
er/sie/es
würde zustimmen
wir
würden zustimmen
ihr
würdet zustimmen
sie/Sie
würden zustimmen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde zugestimmt haben
du
würdest zugestimmt haben
er/sie/es
würde zugestimmt haben
wir
würden zugestimmt haben
ihr
würdet zugestimmt haben
sie/Sie
würden zugestimmt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [zustimmen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
