Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schalte ab
du
schaltest ab
er/sie/es
schalte ab
wir
schalten ab
ihr
schaltet ab
sie/Sie
schalten ab
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe abgeschaltet
du
habest abgeschaltet
er/sie/es
habe abgeschaltet
wir
haben abgeschaltet
ihr
habet abgeschaltet
sie/Sie
haben abgeschaltet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde abschalten
du
werdest abschalten
er/sie/es
werde abschalten
wir
werden abschalten
ihr
werdet abschalten
sie/Sie
werden abschalten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde abgeschaltet haben
du
werdest abgeschaltet haben
er/sie/es
werde abgeschaltet haben
wir
werden abgeschaltet haben
ihr
werdet abgeschaltet haben
sie/Sie
werden abgeschaltet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schaltete ab
du
schaltetest ab
er/sie/es
schaltete ab
wir
schalteten ab
ihr
schaltetet ab
sie/Sie
schalteten ab
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte abgeschaltet
du
hättest abgeschaltet
er/sie/es
hätte abgeschaltet
wir
hätten abgeschaltet
ihr
hättet abgeschaltet
sie/Sie
hätten abgeschaltet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde abschalten
du
würdest abschalten
er/sie/es
würde abschalten
wir
würden abschalten
ihr
würdet abschalten
sie/Sie
würden abschalten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde abgeschaltet haben
du
würdest abgeschaltet haben
er/sie/es
würde abgeschaltet haben
wir
würden abgeschaltet haben
ihr
würdet abgeschaltet haben
sie/Sie
würden abgeschaltet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [abschalten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
