Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bringe an
du
bringest an
er/sie/es
bringe an
wir
bringen an
ihr
bringet an
sie/Sie
bringen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angebracht
du
habest angebracht
er/sie/es
habe angebracht
wir
haben angebracht
ihr
habet angebracht
sie/Sie
haben angebracht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anbringen
du
werdest anbringen
er/sie/es
werde anbringen
wir
werden anbringen
ihr
werdet anbringen
sie/Sie
werden anbringen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angebracht haben
du
werdest angebracht haben
er/sie/es
werde angebracht haben
wir
werden angebracht haben
ihr
werdet angebracht haben
sie/Sie
werden angebracht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
brächte an
du
brächtest an
er/sie/es
brächte an
wir
brächten an
ihr
brächtet an
sie/Sie
brächten an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angebracht
du
hättest angebracht
er/sie/es
hätte angebracht
wir
hätten angebracht
ihr
hättet angebracht
sie/Sie
hätten angebracht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anbringen
du
würdest anbringen
er/sie/es
würde anbringen
wir
würden anbringen
ihr
würdet anbringen
sie/Sie
würden anbringen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angebracht haben
du
würdest angebracht haben
er/sie/es
würde angebracht haben
wir
würden angebracht haben
ihr
würdet angebracht haben
sie/Sie
würden angebracht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anbringen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
