Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beschäftige
du
beschäftigest
er/sie/es
beschäftige
wir
beschäftigen
ihr
beschäftiget
sie/Sie
beschäftigen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beschäftigt
du
habest beschäftigt
er/sie/es
habe beschäftigt
wir
haben beschäftigt
ihr
habet beschäftigt
sie/Sie
haben beschäftigt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beschäftigen
du
werdest beschäftigen
er/sie/es
werde beschäftigen
wir
werden beschäftigen
ihr
werdet beschäftigen
sie/Sie
werden beschäftigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beschäftigt haben
du
werdest beschäftigt haben
er/sie/es
werde beschäftigt haben
wir
werden beschäftigt haben
ihr
werdet beschäftigt haben
sie/Sie
werden beschäftigt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beschäftigte
du
beschäftigtest
er/sie/es
beschäftigte
wir
beschäftigten
ihr
beschäftigtet
sie/Sie
beschäftigten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beschäftigt
du
hättest beschäftigt
er/sie/es
hätte beschäftigt
wir
hätten beschäftigt
ihr
hättet beschäftigt
sie/Sie
hätten beschäftigt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beschäftigen
du
würdest beschäftigen
er/sie/es
würde beschäftigen
wir
würden beschäftigen
ihr
würdet beschäftigen
sie/Sie
würden beschäftigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beschäftigt haben
du
würdest beschäftigt haben
er/sie/es
würde beschäftigt haben
wir
würden beschäftigt haben
ihr
würdet beschäftigt haben
sie/Sie
würden beschäftigt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beschäftigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
