Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bestrebe
du
bestrebest
er/sie/es
bestrebe
wir
bestreben
ihr
bestrebet
sie/Sie
bestreben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe bestrebt
du
habest bestrebt
er/sie/es
habe bestrebt
wir
haben bestrebt
ihr
habet bestrebt
sie/Sie
haben bestrebt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde bestreben
du
werdest bestreben
er/sie/es
werde bestreben
wir
werden bestreben
ihr
werdet bestreben
sie/Sie
werden bestreben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde bestrebt haben
du
werdest bestrebt haben
er/sie/es
werde bestrebt haben
wir
werden bestrebt haben
ihr
werdet bestrebt haben
sie/Sie
werden bestrebt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bestrebte
du
bestrebtest
er/sie/es
bestrebte
wir
bestrebten
ihr
bestrebtet
sie/Sie
bestrebten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte bestrebt
du
hättest bestrebt
er/sie/es
hätte bestrebt
wir
hätten bestrebt
ihr
hättet bestrebt
sie/Sie
hätten bestrebt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde bestreben
du
würdest bestreben
er/sie/es
würde bestreben
wir
würden bestreben
ihr
würdet bestreben
sie/Sie
würden bestreben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde bestrebt haben
du
würdest bestrebt haben
er/sie/es
würde bestrebt haben
wir
würden bestrebt haben
ihr
würdet bestrebt haben
sie/Sie
würden bestrebt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [bestreben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.