Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
durchbreche
du
durchbrechest
er/sie/es
durchbreche
wir
durchbrechen
ihr
durchbrechet
sie/Sie
durchbrechen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe durchbrochen
du
habest durchbrochen
er/sie/es
habe durchbrochen
wir
haben durchbrochen
ihr
habet durchbrochen
sie/Sie
haben durchbrochen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde durchbrechen
du
werdest durchbrechen
er/sie/es
werde durchbrechen
wir
werden durchbrechen
ihr
werdet durchbrechen
sie/Sie
werden durchbrechen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde durchbrochen haben
du
werdest durchbrochen haben
er/sie/es
werde durchbrochen haben
wir
werden durchbrochen haben
ihr
werdet durchbrochen haben
sie/Sie
werden durchbrochen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
durchbräche
du
durchbrächest; durchbrächst
er/sie/es
durchbräche
wir
durchbrächen
ihr
durchbrächet; durchbrächt
sie/Sie
durchbrächen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte durchbrochen
du
hättest durchbrochen
er/sie/es
hätte durchbrochen
wir
hätten durchbrochen
ihr
hättet durchbrochen
sie/Sie
hätten durchbrochen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde durchbrechen
du
würdest durchbrechen
er/sie/es
würde durchbrechen
wir
würden durchbrechen
ihr
würdet durchbrechen
sie/Sie
würden durchbrechen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde durchbrochen haben
du
würdest durchbrochen haben
er/sie/es
würde durchbrochen haben
wir
würden durchbrochen haben
ihr
würdet durchbrochen haben
sie/Sie
würden durchbrochen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [durchbrechen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
