Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schneie ein
du
schneiest ein
er/sie/es
schneie ein
wir
schneien ein
ihr
schneiet ein
sie/Sie
schneien ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei eingeschneit
du
seiest eingeschneit; siest eingeschneit
er/sie/es
sei eingeschneit
wir
seien eingeschneit
ihr
seiet eingeschneit
sie/Sie
seien eingeschneit
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einschneien
du
werdest einschneien
er/sie/es
werde einschneien
wir
werden einschneien
ihr
werdet einschneien
sie/Sie
werden einschneien
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingeschneit sein
du
werdest eingeschneit sein
er/sie/es
werde eingeschneit sein
wir
werden eingeschneit sein
ihr
werdet eingeschneit sein
sie/Sie
werden eingeschneit sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schneite ein
du
schneitest ein
er/sie/es
schneite ein
wir
schneiten ein
ihr
schneitet ein
sie/Sie
schneiten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre eingeschneit
du
wärest eingeschneit
er/sie/es
wäre eingeschneit
wir
wären eingeschneit
ihr
wäret eingeschneit
sie/Sie
wären eingeschneit
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einschneien
du
würdest einschneien
er/sie/es
würde einschneien
wir
würden einschneien
ihr
würdet einschneien
sie/Sie
würden einschneien
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingeschneit sein
du
würdest eingeschneit sein
er/sie/es
würde eingeschneit sein
wir
würden eingeschneit sein
ihr
würdet eingeschneit sein
sie/Sie
würden eingeschneit sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einschneien]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
