Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
entleere
du
entleerest
er/sie/es
entleere
wir
entleeren
ihr
entleeret
sie/Sie
entleeren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe entleert
du
habest entleert
er/sie/es
habe entleert
wir
haben entleert
ihr
habet entleert
sie/Sie
haben entleert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde entleeren
du
werdest entleeren
er/sie/es
werde entleeren
wir
werden entleeren
ihr
werdet entleeren
sie/Sie
werden entleeren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde entleert haben
du
werdest entleert haben
er/sie/es
werde entleert haben
wir
werden entleert haben
ihr
werdet entleert haben
sie/Sie
werden entleert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
entleerte
du
entleertest
er/sie/es
entleerte
wir
entleerten
ihr
entleertet
sie/Sie
entleerten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte entleert
du
hättest entleert
er/sie/es
hätte entleert
wir
hätten entleert
ihr
hättet entleert
sie/Sie
hätten entleert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde entleeren
du
würdest entleeren
er/sie/es
würde entleeren
wir
würden entleeren
ihr
würdet entleeren
sie/Sie
würden entleeren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde entleert haben
du
würdest entleert haben
er/sie/es
würde entleert haben
wir
würden entleert haben
ihr
würdet entleert haben
sie/Sie
würden entleert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [entleeren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
