Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gewöhne
du
gewöhnest
er/sie/es
gewöhne
wir
gewöhnen
ihr
gewöhnet
sie/Sie
gewöhnen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gewöhnt
du
habest gewöhnt
er/sie/es
habe gewöhnt
wir
haben gewöhnt
ihr
habet gewöhnt
sie/Sie
haben gewöhnt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde gewöhnen
du
werdest gewöhnen
er/sie/es
werde gewöhnen
wir
werden gewöhnen
ihr
werdet gewöhnen
sie/Sie
werden gewöhnen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gewöhnt haben
du
werdest gewöhnt haben
er/sie/es
werde gewöhnt haben
wir
werden gewöhnt haben
ihr
werdet gewöhnt haben
sie/Sie
werden gewöhnt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
gewöhnte
du
gewöhntest
er/sie/es
gewöhnte
wir
gewöhnten
ihr
gewöhntet
sie/Sie
gewöhnten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gewöhnt
du
hättest gewöhnt
er/sie/es
hätte gewöhnt
wir
hätten gewöhnt
ihr
hättet gewöhnt
sie/Sie
hätten gewöhnt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde gewöhnen
du
würdest gewöhnen
er/sie/es
würde gewöhnen
wir
würden gewöhnen
ihr
würdet gewöhnen
sie/Sie
würden gewöhnen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gewöhnt haben
du
würdest gewöhnt haben
er/sie/es
würde gewöhnt haben
wir
würden gewöhnt haben
ihr
würdet gewöhnt haben
sie/Sie
würden gewöhnt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [gewöhnen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.