Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
winde heraus
du
windest heraus
er/sie/es
winde heraus
wir
winden heraus
ihr
windet heraus
sie/Sie
winden heraus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe herausgewunden
du
habest herausgewunden
er/sie/es
habe herausgewunden
wir
haben herausgewunden
ihr
habet herausgewunden
sie/Sie
haben herausgewunden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde herauswinden
du
werdest herauswinden
er/sie/es
werde herauswinden
wir
werden herauswinden
ihr
werdet herauswinden
sie/Sie
werden herauswinden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde herausgewunden haben
du
werdest herausgewunden haben
er/sie/es
werde herausgewunden haben
wir
werden herausgewunden haben
ihr
werdet herausgewunden haben
sie/Sie
werden herausgewunden haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wände heraus
du
wändest heraus
er/sie/es
wände heraus
wir
wänden heraus
ihr
wändet heraus
sie/Sie
wänden heraus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte herausgewunden
du
hättest herausgewunden
er/sie/es
hätte herausgewunden
wir
hätten herausgewunden
ihr
hättet herausgewunden
sie/Sie
hätten herausgewunden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde herauswinden
du
würdest herauswinden
er/sie/es
würde herauswinden
wir
würden herauswinden
ihr
würdet herauswinden
sie/Sie
würden herauswinden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde herausgewunden haben
du
würdest herausgewunden haben
er/sie/es
würde herausgewunden haben
wir
würden herausgewunden haben
ihr
würdet herausgewunden haben
sie/Sie
würden herausgewunden haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [herauswinden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
