Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
rage hervor
du
ragest hervor
er/sie/es
rage hervor
wir
ragen hervor
ihr
raget hervor
sie/Sie
ragen hervor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe hervorgeragt
du
habest hervorgeragt
er/sie/es
habe hervorgeragt
wir
haben hervorgeragt
ihr
habet hervorgeragt
sie/Sie
haben hervorgeragt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde hervorragen
du
werdest hervorragen
er/sie/es
werde hervorragen
wir
werden hervorragen
ihr
werdet hervorragen
sie/Sie
werden hervorragen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde hervorgeragt haben
du
werdest hervorgeragt haben
er/sie/es
werde hervorgeragt haben
wir
werden hervorgeragt haben
ihr
werdet hervorgeragt haben
sie/Sie
werden hervorgeragt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ragte hervor
du
ragtest hervor
er/sie/es
ragte hervor
wir
ragten hervor
ihr
ragtet hervor
sie/Sie
ragten hervor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte hervorgeragt
du
hättest hervorgeragt
er/sie/es
hätte hervorgeragt
wir
hätten hervorgeragt
ihr
hättet hervorgeragt
sie/Sie
hätten hervorgeragt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde hervorragen
du
würdest hervorragen
er/sie/es
würde hervorragen
wir
würden hervorragen
ihr
würdet hervorragen
sie/Sie
würden hervorragen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde hervorgeragt haben
du
würdest hervorgeragt haben
er/sie/es
würde hervorgeragt haben
wir
würden hervorgeragt haben
ihr
würdet hervorgeragt haben
sie/Sie
würden hervorgeragt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [hervorragen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
