Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
kennzeichne
du
kennzeichnest
er/sie/es
kennzeichne
wir
kennzeichnen
ihr
kennzeichnet
sie/Sie
kennzeichnen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gekennzeichnet
du
habest gekennzeichnet
er/sie/es
habe gekennzeichnet
wir
haben gekennzeichnet
ihr
habet gekennzeichnet
sie/Sie
haben gekennzeichnet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde kennzeichnen
du
werdest kennzeichnen
er/sie/es
werde kennzeichnen
wir
werden kennzeichnen
ihr
werdet kennzeichnen
sie/Sie
werden kennzeichnen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gekennzeichnet haben
du
werdest gekennzeichnet haben
er/sie/es
werde gekennzeichnet haben
wir
werden gekennzeichnet haben
ihr
werdet gekennzeichnet haben
sie/Sie
werden gekennzeichnet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
kennzeichnete
du
kennzeichnetest
er/sie/es
kennzeichnete
wir
kennzeichneten
ihr
kennzeichnetet
sie/Sie
kennzeichneten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gekennzeichnet
du
hättest gekennzeichnet
er/sie/es
hätte gekennzeichnet
wir
hätten gekennzeichnet
ihr
hättet gekennzeichnet
sie/Sie
hätten gekennzeichnet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde kennzeichnen
du
würdest kennzeichnen
er/sie/es
würde kennzeichnen
wir
würden kennzeichnen
ihr
würdet kennzeichnen
sie/Sie
würden kennzeichnen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gekennzeichnet haben
du
würdest gekennzeichnet haben
er/sie/es
würde gekennzeichnet haben
wir
würden gekennzeichnet haben
ihr
würdet gekennzeichnet haben
sie/Sie
würden gekennzeichnet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [kennzeichnen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
