Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
lege
du
legest
er/sie/es
lege
wir
legen
ihr
leget
sie/Sie
legen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gelegt
du
habest gelegt
er/sie/es
habe gelegt
wir
haben gelegt
ihr
habet gelegt
sie/Sie
haben gelegt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde legen
du
werdest legen
er/sie/es
werde legen
wir
werden legen
ihr
werdet legen
sie/Sie
werden legen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gelegt haben
du
werdest gelegt haben
er/sie/es
werde gelegt haben
wir
werden gelegt haben
ihr
werdet gelegt haben
sie/Sie
werden gelegt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
legte
du
legtest
er/sie/es
legte
wir
legten
ihr
legtet
sie/Sie
legten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gelegt
du
hättest gelegt
er/sie/es
hätte gelegt
wir
hätten gelegt
ihr
hättet gelegt
sie/Sie
hätten gelegt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde legen
du
würdest legen
er/sie/es
würde legen
wir
würden legen
ihr
würdet legen
sie/Sie
würden legen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gelegt haben
du
würdest gelegt haben
er/sie/es
würde gelegt haben
wir
würden gelegt haben
ihr
würdet gelegt haben
sie/Sie
würden gelegt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [legen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
