Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
magnetisiere
du
magnetisierest
er/sie/es
magnetisiere
wir
magnetisieren
ihr
magnetisieret
sie/Sie
magnetisieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe magnetisiert
du
habest magnetisiert
er/sie/es
habe magnetisiert
wir
haben magnetisiert
ihr
habet magnetisiert
sie/Sie
haben magnetisiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde magnetisieren
du
werdest magnetisieren
er/sie/es
werde magnetisieren
wir
werden magnetisieren
ihr
werdet magnetisieren
sie/Sie
werden magnetisieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde magnetisiert haben
du
werdest magnetisiert haben
er/sie/es
werde magnetisiert haben
wir
werden magnetisiert haben
ihr
werdet magnetisiert haben
sie/Sie
werden magnetisiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
magnetisierte
du
magnetisiertest
er/sie/es
magnetisierte
wir
magnetisierten
ihr
magnetisiertet
sie/Sie
magnetisierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte magnetisiert
du
hättest magnetisiert
er/sie/es
hätte magnetisiert
wir
hätten magnetisiert
ihr
hättet magnetisiert
sie/Sie
hätten magnetisiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde magnetisieren
du
würdest magnetisieren
er/sie/es
würde magnetisieren
wir
würden magnetisieren
ihr
würdet magnetisieren
sie/Sie
würden magnetisieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde magnetisiert haben
du
würdest magnetisiert haben
er/sie/es
würde magnetisiert haben
wir
würden magnetisiert haben
ihr
würdet magnetisiert haben
sie/Sie
würden magnetisiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [magnetisieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
