Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
mache mit
du
machest mit
er/sie/es
mache mit
wir
machen mit
ihr
machet mit
sie/Sie
machen mit
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe mitgemacht
du
habest mitgemacht
er/sie/es
habe mitgemacht
wir
haben mitgemacht
ihr
habet mitgemacht
sie/Sie
haben mitgemacht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde mitmachen
du
werdest mitmachen
er/sie/es
werde mitmachen
wir
werden mitmachen
ihr
werdet mitmachen
sie/Sie
werden mitmachen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde mitgemacht haben
du
werdest mitgemacht haben
er/sie/es
werde mitgemacht haben
wir
werden mitgemacht haben
ihr
werdet mitgemacht haben
sie/Sie
werden mitgemacht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
machte mit
du
machtest mit
er/sie/es
machte mit
wir
machten mit
ihr
machtet mit
sie/Sie
machten mit
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte mitgemacht
du
hättest mitgemacht
er/sie/es
hätte mitgemacht
wir
hätten mitgemacht
ihr
hättet mitgemacht
sie/Sie
hätten mitgemacht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde mitmachen
du
würdest mitmachen
er/sie/es
würde mitmachen
wir
würden mitmachen
ihr
würdet mitmachen
sie/Sie
würden mitmachen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde mitgemacht haben
du
würdest mitgemacht haben
er/sie/es
würde mitgemacht haben
wir
würden mitgemacht haben
ihr
würdet mitgemacht haben
sie/Sie
würden mitgemacht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [mitmachen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
