Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
freue mich
du
freuest dich
er/sie/es
freue sich
wir
freuen uns
ihr
freuet euch
sie/Sie
freuen sich
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe mich gefreut
du
habest dich gefreut
er/sie/es
habe sich gefreut
wir
haben uns gefreut
ihr
habet euch gefreut
sie/Sie
haben sich gefreut
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde mich freuen
du
werdest dich freuen
er/sie/es
werde sich freuen
wir
werden uns freuen
ihr
werdet euch freuen
sie/Sie
werden sich freuen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde mich gefreut haben
du
werdest dich gefreut haben
er/sie/es
werde sich gefreut haben
wir
werden uns gefreut haben
ihr
werdet euch gefreut haben
sie/Sie
werden sich gefreut haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
freute mich
du
freutest dich
er/sie/es
freute sich
wir
freuten uns
ihr
freutet euch
sie/Sie
freuten sich
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte mich gefreut
du
hättest dich gefreut
er/sie/es
hätte sich gefreut
wir
hätten uns gefreut
ihr
hättet euch gefreut
sie/Sie
hätten sich gefreut
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde mich freuen
du
würdest dich freuen
er/sie/es
würde sich freuen
wir
würden uns freuen
ihr
würdet euch freuen
sie/Sie
würden sich freuen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde mich gefreut haben
du
würdest dich gefreut haben
er/sie/es
würde sich gefreut haben
wir
würden uns gefreut haben
ihr
würdet euch gefreut haben
sie/Sie
würden sich gefreut haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [sich freuen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
