Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
spitze
du
spitzest
er/sie/es
spitze
wir
spitzen
ihr
spitzet
sie/Sie
spitzen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gespitzt
du
habest gespitzt
er/sie/es
habe gespitzt
wir
haben gespitzt
ihr
habet gespitzt
sie/Sie
haben gespitzt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde spitzen
du
werdest spitzen
er/sie/es
werde spitzen
wir
werden spitzen
ihr
werdet spitzen
sie/Sie
werden spitzen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gespitzt haben
du
werdest gespitzt haben
er/sie/es
werde gespitzt haben
wir
werden gespitzt haben
ihr
werdet gespitzt haben
sie/Sie
werden gespitzt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
spitzte
du
spitztest
er/sie/es
spitzte
wir
spitzten
ihr
spitztet
sie/Sie
spitzten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gespitzt
du
hättest gespitzt
er/sie/es
hätte gespitzt
wir
hätten gespitzt
ihr
hättet gespitzt
sie/Sie
hätten gespitzt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde spitzen
du
würdest spitzen
er/sie/es
würde spitzen
wir
würden spitzen
ihr
würdet spitzen
sie/Sie
würden spitzen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gespitzt haben
du
würdest gespitzt haben
er/sie/es
würde gespitzt haben
wir
würden gespitzt haben
ihr
würdet gespitzt haben
sie/Sie
würden gespitzt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [spitzen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
