Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
sprenge
du
sprengest
er/sie/es
sprenge
wir
sprengen
ihr
sprenget
sie/Sie
sprengen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gesprengt
du
habest gesprengt
er/sie/es
habe gesprengt
wir
haben gesprengt
ihr
habet gesprengt
sie/Sie
haben gesprengt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde sprengen
du
werdest sprengen
er/sie/es
werde sprengen
wir
werden sprengen
ihr
werdet sprengen
sie/Sie
werden sprengen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gesprengt haben
du
werdest gesprengt haben
er/sie/es
werde gesprengt haben
wir
werden gesprengt haben
ihr
werdet gesprengt haben
sie/Sie
werden gesprengt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
sprengte
du
sprengtest
er/sie/es
sprengte
wir
sprengten
ihr
sprengtet
sie/Sie
sprengten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gesprengt
du
hättest gesprengt
er/sie/es
hätte gesprengt
wir
hätten gesprengt
ihr
hättet gesprengt
sie/Sie
hätten gesprengt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde sprengen
du
würdest sprengen
er/sie/es
würde sprengen
wir
würden sprengen
ihr
würdet sprengen
sie/Sie
würden sprengen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gesprengt haben
du
würdest gesprengt haben
er/sie/es
würde gesprengt haben
wir
würden gesprengt haben
ihr
würdet gesprengt haben
sie/Sie
würden gesprengt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [sprengen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
