Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
spritze
du
spritzest
er/sie/es
spritze
wir
spritzen
ihr
spritzet
sie/Sie
spritzen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gespritzt
du
habest gespritzt
er/sie/es
habe gespritzt
wir
haben gespritzt
ihr
habet gespritzt
sie/Sie
haben gespritzt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde spritzen
du
werdest spritzen
er/sie/es
werde spritzen
wir
werden spritzen
ihr
werdet spritzen
sie/Sie
werden spritzen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gespritzt haben
du
werdest gespritzt haben
er/sie/es
werde gespritzt haben
wir
werden gespritzt haben
ihr
werdet gespritzt haben
sie/Sie
werden gespritzt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
spritzte
du
spritztest
er/sie/es
spritzte
wir
spritzten
ihr
spritztet
sie/Sie
spritzten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gespritzt
du
hättest gespritzt
er/sie/es
hätte gespritzt
wir
hätten gespritzt
ihr
hättet gespritzt
sie/Sie
hätten gespritzt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde spritzen
du
würdest spritzen
er/sie/es
würde spritzen
wir
würden spritzen
ihr
würdet spritzen
sie/Sie
würden spritzen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gespritzt haben
du
würdest gespritzt haben
er/sie/es
würde gespritzt haben
wir
würden gespritzt haben
ihr
würdet gespritzt haben
sie/Sie
würden gespritzt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [spritzen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
