Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
staubsauge
du
staubsaugest
er/sie/es
staubsauge
wir
staubsaugen
ihr
staubsauget
sie/Sie
staubsaugen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gestaubsaugt
du
habest gestaubsaugt
er/sie/es
habe gestaubsaugt
wir
haben gestaubsaugt
ihr
habet gestaubsaugt
sie/Sie
haben gestaubsaugt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde staubsaugen
du
werdest staubsaugen
er/sie/es
werde staubsaugen
wir
werden staubsaugen
ihr
werdet staubsaugen
sie/Sie
werden staubsaugen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gestaubsaugt haben
du
werdest gestaubsaugt haben
er/sie/es
werde gestaubsaugt haben
wir
werden gestaubsaugt haben
ihr
werdet gestaubsaugt haben
sie/Sie
werden gestaubsaugt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
staubsaugte
du
staubsaugtest
er/sie/es
staubsaugte
wir
staubsaugten
ihr
staubsaugtet
sie/Sie
staubsaugten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gestaubsaugt
du
hättest gestaubsaugt
er/sie/es
hätte gestaubsaugt
wir
hätten gestaubsaugt
ihr
hättet gestaubsaugt
sie/Sie
hätten gestaubsaugt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde staubsaugen
du
würdest staubsaugen
er/sie/es
würde staubsaugen
wir
würden staubsaugen
ihr
würdet staubsaugen
sie/Sie
würden staubsaugen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gestaubsaugt haben
du
würdest gestaubsaugt haben
er/sie/es
würde gestaubsaugt haben
wir
würden gestaubsaugt haben
ihr
würdet gestaubsaugt haben
sie/Sie
würden gestaubsaugt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [staubsaugen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
