Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bringe um
du
bringest um
er/sie/es
bringe um
wir
bringen um
ihr
bringet um
sie/Sie
bringen um
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe umgebracht
du
habest umgebracht
er/sie/es
habe umgebracht
wir
haben umgebracht
ihr
habet umgebracht
sie/Sie
haben umgebracht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde umbringen
du
werdest umbringen
er/sie/es
werde umbringen
wir
werden umbringen
ihr
werdet umbringen
sie/Sie
werden umbringen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde umgebracht haben
du
werdest umgebracht haben
er/sie/es
werde umgebracht haben
wir
werden umgebracht haben
ihr
werdet umgebracht haben
sie/Sie
werden umgebracht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
brächte um
du
brächtest um
er/sie/es
brächte um
wir
brächten um
ihr
brächtet um
sie/Sie
brächten um
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte umgebracht
du
hättest umgebracht
er/sie/es
hätte umgebracht
wir
hätten umgebracht
ihr
hättet umgebracht
sie/Sie
hätten umgebracht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde umbringen
du
würdest umbringen
er/sie/es
würde umbringen
wir
würden umbringen
ihr
würdet umbringen
sie/Sie
würden umbringen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde umgebracht haben
du
würdest umgebracht haben
er/sie/es
würde umgebracht haben
wir
würden umgebracht haben
ihr
würdet umgebracht haben
sie/Sie
würden umgebracht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [umbringen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
