Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
unterschreibe
du
unterschreibest
er/sie/es
unterschreibe
wir
unterschreiben
ihr
unterschreibet
sie/Sie
unterschreiben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe unterschrieben
du
habest unterschrieben
er/sie/es
habe unterschrieben
wir
haben unterschrieben
ihr
habet unterschrieben
sie/Sie
haben unterschrieben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde unterschreiben
du
werdest unterschreiben
er/sie/es
werde unterschreiben
wir
werden unterschreiben
ihr
werdet unterschreiben
sie/Sie
werden unterschreiben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde unterschrieben haben
du
werdest unterschrieben haben
er/sie/es
werde unterschrieben haben
wir
werden unterschrieben haben
ihr
werdet unterschrieben haben
sie/Sie
werden unterschrieben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
unterschriebe
du
unterschriebest
er/sie/es
unterschriebe
wir
unterschrieben
ihr
unterschriebet
sie/Sie
unterschrieben
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte unterschrieben
du
hättest unterschrieben
er/sie/es
hätte unterschrieben
wir
hätten unterschrieben
ihr
hättet unterschrieben
sie/Sie
hätten unterschrieben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde unterschreiben
du
würdest unterschreiben
er/sie/es
würde unterschreiben
wir
würden unterschreiben
ihr
würdet unterschreiben
sie/Sie
würden unterschreiben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde unterschrieben haben
du
würdest unterschrieben haben
er/sie/es
würde unterschrieben haben
wir
würden unterschrieben haben
ihr
würdet unterschrieben haben
sie/Sie
würden unterschrieben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [unterschreiben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
