Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verbleibe
du
verbleibest
er/sie/es
verbleibe
wir
verbleiben
ihr
verbleibet
sie/Sie
verbleiben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei verblieben
du
seiest verblieben; seist verblieben
er/sie/es
sei verblieben
wir
seien verblieben
ihr
seiet verblieben
sie/Sie
seien verblieben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verbleiben
du
werdest verbleiben
er/sie/es
werde verbleiben
wir
werden verbleiben
ihr
werdet verbleiben
sie/Sie
werden verbleiben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verblieben sein
du
werdest verblieben sein
er/sie/es
werde verblieben sein
wir
werden verblieben sein
ihr
werdet verblieben sein
sie/Sie
werden verblieben sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verbliebe
du
verbliebest
er/sie/es
verbliebe
wir
verblieben
ihr
verbliebet
sie/Sie
verblieben
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre verblieben
du
wärest verblieben
er/sie/es
wäre verblieben
wir
wären verblieben
ihr
wäret verblieben
sie/Sie
wären verblieben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verbleiben
du
würdest verbleiben
er/sie/es
würde verbleiben
wir
würden verbleiben
ihr
würdet verbleiben
sie/Sie
würden verbleiben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verblieben sein
du
würdest verblieben sein
er/sie/es
würde verblieben sein
wir
würden verblieben sein
ihr
würdet verblieben sein
sie/Sie
würden verblieben sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verbleiben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
