Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
vergeude
du
vergeudest
er/sie/es
vergeude
wir
vergeuden
ihr
vergeudet
sie/Sie
vergeuden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vergeudet
du
habest vergeudet
er/sie/es
habe vergeudet
wir
haben vergeudet
ihr
habet vergeudet
sie/Sie
haben vergeudet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vergeuden
du
werdest vergeuden
er/sie/es
werde vergeuden
wir
werden vergeuden
ihr
werdet vergeuden
sie/Sie
werden vergeuden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vergeudet haben
du
werdest vergeudet haben
er/sie/es
werde vergeudet haben
wir
werden vergeudet haben
ihr
werdet vergeudet haben
sie/Sie
werden vergeudet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
vergeudete
du
vergeudetest
er/sie/es
vergeudete
wir
vergeudeten
ihr
vergeudetet
sie/Sie
vergeudeten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vergeudet
du
hättest vergeudet
er/sie/es
hätte vergeudet
wir
hätten vergeudet
ihr
hättet vergeudet
sie/Sie
hätten vergeudet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vergeuden
du
würdest vergeuden
er/sie/es
würde vergeuden
wir
würden vergeuden
ihr
würdet vergeuden
sie/Sie
würden vergeuden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vergeudet haben
du
würdest vergeudet haben
er/sie/es
würde vergeudet haben
wir
würden vergeudet haben
ihr
würdet vergeudet haben
sie/Sie
würden vergeudet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vergeuden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
